Carr najprv reagoval na útoky Donalda Trumpa proti médiám, ktoré kriticky informovali o vojne s Iránom. Následne napísal, že vysielatelia šíriaci „fake news“ a „news distortions“ musia „opraviť kurz“, inak riskujú licencie. O dva dni neskôr išiel ešte ďalej a povedal, že preverovanie licencií sa nemusí začať až v riadnom cykle v roku 2028, ale teoreticky aj skôr. Inými slovami, štátny regulátor začal dávať najavo, že kritické vojnové spravodajstvo môže mať regulačné následky.
Americká Federal Communications Commission, skrátene FCC, je úrad, ktorý licencuje a kontroluje klasické rozhlasové a televízne vysielanie cez éter. Sama FCC na svojom webe uvádza, že vysielatelia majú slúžiť „verejnému záujmu“, ale zároveň pripomína aj dôležitú hranicu: zákon jej zakazuje cenzurovať vysielanie alebo brániť šíreniu konkrétneho názoru. Pri politike proti skresľovaniu správ navyše nestačí, že sa niekomu nepáči tón alebo záver reportáže. Musel by existovať dôkaz o úmyselnom falšovaní či vedomom skreslení spravodajstva. Práve preto Carrho výroky vyvolali taký rozruch.
Pre rozhlasový sektor je to dôležitá správa aj preto, že rovnaký licenčný režim platí nielen pre televízne stanice, ale aj pre AM a FM rádio. Verejná debata sa síce točí hlavne okolo veľkých televíznych sietí, no logika tlaku je širšia: ak regulátor naznačuje, že vysielateľ môže mať problém za „nesprávne“ pokrývanie vojny, signál dostáva celý sektor klasického vysielania. A presne tu sa začína hovoriť o hrozbe cenzúry — nie preto, že by už štát niečo priamo zakázal, ale preto, že novinárom a editorom naznačuje, aký typ obsahu môže byť politicky nebezpečný.
Porovnanie s Ruskom sa neponúka preto, že by dnešná Amerika fungovala rovnako ako ruský režim. Rozdiel je stále zásadný: v USA existuje silnejšia právna ochrana slobody prejavu, pluralitné mediálne prostredie aj možnosť otvorenej kritiky vlády. Podobnosť však vidno v samotnej logike tlaku počas vojny. V oboch prípadoch ide o snahu presvedčiť médiá, že pri vojnovom konflikte nemajú príliš zdôrazňovať zlyhania, pochybnosti či nepríjemné fakty, ale skôr podporovať oficiálnu líniu a „správny“ obraz diania. A práve táto logika je pre slobodu médií nebezpečná aj vtedy, keď ešte nie je pretavená do priamej cenzúry.
V Rusku je tento mechanizmus už roky oveľa tvrdší a priamo zakotvený v zákonoch. Po invázii na Ukrajinu prijali ruské orgány v marci 2022 opatrenia proti šíreniu údajne „nepravdivých informácií“ o armáde; podľa Výboru na ochranu novinárov za to môžu hroziť tresty až do 15 rokov väzenia. Zároveň štát presadil jazykovú disciplínu okolo vojny, keď médiá nemali hovoriť o invázii ako o vojne, ale v súlade s oficiálnou líniou. V praxi to znamenalo, že upozorňovanie na vojenské neúspechy, civilné obete alebo rozpory s oficiálnou verziou mohlo viesť k sankciám, blokovaniu médií alebo ich odchodu z trhu.
Práve v tomto duchu je americký vývoj znepokojujúci. Nie preto, že by sa USA už zmenili na Rusko, ale preto, že sa aj tam objavuje vojnová rétorika známa z autoritárskych režimov: médiá majú byť vlastenecké, nemajú podkopávať oficiálny príbeh a za kritické správy môžu niesť následky. V Rusku je táto logika dotiahnutá do extrému. V Spojených štátoch je zatiaľ skôr varovným posunom v rétorike a v používaní regulačnej moci. No aj takýto posun môže mať účinok — redakcie totiž nemusia čakať na odobratú licenciu, aby začali byť opatrnejšie. Stačí, ak štát vytvorí atmosféru, v ktorej sa kritické vojnové spravodajstvo začne javiť ako riziko.
To je napokon najväčšie riziko celej situácie: autocenzúra. Priama cenzúra je viditeľná a dá sa proti nej bojovať aj súdne. Oveľa zradnejšia je chvíľa, keď regulátor iba naznačí, že „nesprávne“ správy o vojne môžu vysielateľom skomplikovať život. Vtedy sa obsah nezačne meniť preto, že by bol nepravdivý, ale preto, že sa médiá začnú báť dôsledkov. A práve to je moment, v ktorom sa demokratická krajina nebezpečne približuje k logike, ktorú pri vojne už poznáme z Ruska: o neúspechoch sa nehovorí otvorene, lebo moc očakáva lojalitu, nie kritiku.
