Stále rezonuje téma domácej hudby a kvót. Nateraz síce niečo podobné schválené nebude, no téma nie je ešte uzavretá a vráti sa opäť. Diktovať súkromným rádiám, koľko majú čoho hrať, nie je úplne cesta k spokojnosti samotných rádií i poslucháčov. Je to ako v rámci akéhokoľvek podnikania, keď by podnikateľovi niekto diktoval, kde má nakupovať tovar. V podstate to obmedzuje slobodu...
V dnešnej dobe, keď stanice investujú nemalé peniaze do prieskumov, aby mali čo najlepší zásah a zaujali poslucháčov, presne vedia, koľko domácej hudby ich cieľová skupina chce. Navyše - v čase, keď u nás pôsobia aj celkom žánrovo špecializované stanice, je ťažké si predstaviť 30% domácej hudby u nich. Rocková republika, Rádio Aligátor, Rádio Rock, ... Nech sa na to pozrieme akokoľvek, 30% slovenského rocku z obdobia z povedzme 70. - 90. rokov, ktorý poslucháčov neodradí, sa dá len ťažko predstaviť. To je však len jeden z príkladov.
Druhá strana mince je, že počúvanosť je naviazaná na príjmy a dnes to rádiá ako tradičné médiá nemajú ľahké. Z celoplošných súkromných staníc sú v reálnom ekonomickom pluse tak prvé dve. Ostatné sú v lepšom prípade na akej - takej nule, alebo často aj prerábajú. Kvóty im nepomôžu, práve naopak... Hudba je dnes pre rádio to hlavné. Informačná úloha rádií z 90tych rokov je preč. Doba, keď ľudia počúvali Twist pre správy, sa v ére internetu stratila. Rádio už dávno nie je najrýchlejší zdroj správ, a to je dôvodom, prečo sa vo vysielaní minimalizujú. O priazeň preto stanice bojujú hlavne hudbou. Zásah do nej je zásadným zásahom do ich podnikania.
... v zahraničí kvóty majú
No a čo? Zoberme si krajiny, ktoré kvóty majú a ich rozlohu. Koľko hudobníkov je v takom Francúzsku? Nedá sa porovnávať neporovnateľné. 30% tu a tam je veľký rozdiel. Kvóty navyše vznikali v čase, keď umelci nemali šancu zavesiť svoju tvorbu online. Dnes sa dá zaujať na sociálnych sieťach a Youtube, a potom je cesta do rádia jednoduchá.
Ako motivovať stanice, aby hrali domácej hudby viac aj bez diktátu?
Je jasné, že kvóty nie sú cesta. Niečo iné je motivácia staníc na dobrovoľnej báze. Inak povedané, že stanica, ktorá bude hrať domácej hudby viac, bude mať z toho výhody v podobe povedzme nižších poplatkov organizácii SOZA a podobne. Pokojne to môže byť odstupňované v podobe zľavy z poplatku pri percentuálnych hladinách domácej hudby. Dá sa predstaviť, že pre malé stanice to môže byť dostatočne motivujúce, keď rátajú s každým eurom. Systém kto chce, ten môže a kto nechce nemusí. To by bolo fér. Niečo za niečo. Mať len jednostranné výhody pre interpretov fixným zavedením kvót je nepriateľský krok pre rádiá i poslucháčov a rýchlejšie pochovávanie tradičného média. V staniciach, ktoré chcú dobré výsledky, neurčujú obsah playlistu vydavateľstvá a osobný vkus dramaturga. Sú zrkadlom vkusu poslucháčov.
